Marián Baloga, umelecký šéf Čarnice

Marián Baloga, umelecký šéf Čarnice, privoniaval ku kultúre už od útleho detstva (07.09.2003) Pred budúcou misskou cudne klopil oči Dátum narodenia: 7.6.1946Znamenie: Blíženec Obľúbené jedlo: všetky zeleninovéObľúbená kniha: diela E.M. Remarqua Obľúbený film: Profesionál Folklór je ako droga - ak mu raz prepadnete, neviete si život bez neho predstaviť. To by vám dozaista potvrdil každý zanietený tanečník, čo vymetal javiská najrôznejších kútov sveta niekoľko rokov. Marián Baloga, umelecký šéf najstaršieho košického folklórneho súboru Čarnica, sa o odchod od folklóru pokúšal už niekoľkokrát. Nikdy sa mu to nepodarilo. Dôvod je prostý - hektické chvíle vyvažujú nádherné spomienky a najmä neustále spojenie s jednoduchým, ale o to krajším svetom našich prarodičov. To je priveľké lákadlo. A ak sa k nemu pridá aj slastný pocit z úspechu a uznania, je dosky znamenajúce svet priam nemožné opustiť. Na doskách stál ako trojročný Marián Baloga si k divadelným doskám privoňal už v útlom veku. Jeho rodičia - učitelia totiž v Spišských Vlachoch hrávali divadlo a keď potrebovali do predstavenia nejaké dieťa, Marián i s bratom boli stále poruke. "Bývali sme totiž oproti kultúrnemu domu. Odkedy si pamätám, trávili sme tam takmer všetok voľný čas. Rodičia nacvičovali estrády, operety a potom chodievali po okolí vystupovať. Pre nás bolo akési prirodzené, že sme občas robili komparzistov," spomína si na detstvo M. Baloga. Šéf Čarnice tvrdí, že cirkusantstvo a radosť z predvádzania sa dostal zrejme do vienka. "Počas predstavení som si tak zvykol na javisko, že som potom nikdy nemal problém prejsť sa po ňom. Práve s tým sa totiž tanečníci natrápia najviac. Obyčajne ich netreba mordovať s učením tanca tak dlho ako s tým, aby vedeli po divadelných doskách dobre prejsť." Zlanáril ho spolužiak Malý Marián bol dobré a všestranné dieťa. "U nás doma som navštevoval vari všetky krúžky, aké sme mali. Od modelárskeho až po každý šport. To ma neuveriteľne bavilo," hovorí umelecký šéf, ktorého do Košíc prilákala predstava svetlej budúcnosti. "V tom čase sa tu akurát stavali železiarne, tak som sem prišiel študovať hutníctvo." V prvom ročníku si ho vyhliadol istý profesor, ktorý ho pritiahol do školského folklórneho súboru. "Dovtedy som nikdy netancoval, ale páčilo sa mi to." Nečudo, že keď ho začal spolužiak lanáriť do Čarnice, neodolal. Vtedy mal 16 a ešte nemohol ani len tušiť, že práve tento súbor sa mu stane osudným. Nielenže si v ňom našiel životnú partnerku, ale po čase sa z vytrvalého tanečníka stal hnací motor a duša Čarnice, v ktorej aj napriek "tvrdým" časom zotrval vyše 40 rokov. "Už som si viackrát povedal, že ostanem iba do najbližšieho výročia. Všetky výročia už akosi prešli a ja som stále tu," smeje sa M. Baloga, ktorý so súborom iba nedávno oslávil 45. výročie založenia a už pomaly premýšľa nad programom prichádzajúcich okrúhlych narodenín Čarnice. Keď z Vienka vyrástla Čarnica Čarnica, dá sa povedať, "vyrástla" zo súboru Vienok. V ňom totiž tancovali dievčatká, ktoré však rýchlo vyrástli v devy a už sa nemohli realizovať v detskom súbore. "Vtedajší riaditeľ Krajského domu pionierov zašiel za riaditeľom Strednej priemyselnej školy stavebnej a spoločne nahovorili osem chlapcov, aby sa dali na ľudový tanec," hovorí o úplných začiatkoch súboru M. Baloga, ktorý síce v tom čase ešte do kolektívu nepatril, ale pridal sa onedlho - v októbri roku 1962. Odvtedy vychovali čarničiari bezmála osem generácií a vyše 1000 tanečníkov. V súčasnosti kolektív čarničiarov tvorí 40 mladých zanietencov. No nielen oni sa trikrát týždenne stretávajú na skúškach. Okrem nich má súbor vždy niekoľko nových tanečníkov, ktorí sa však do "aktívneho" života môžu zapojiť, až keď preukážu značnú dávku trpezlivosti. "Kým sa začiatočník dostane na javisko, prejde obyčajne aj rok či dva. Títo tanečníci počas skúšok s trpezlivo skúšajú to, čo odkukajú od starších kolegov. Nemáme totiž dosť času na to, aby sme popri veľkej Čarnici viedli ešte nejaký prípravný kurz, v ktorom by sa všetky tance a presné kroky naučili." Práve trpezlivosť je často kameňom úrazu mnohých mladých, ktorí si vysnívajú, že po úspešnom konkurze nastúpia do súboru a už o mesiac cestujú po Francúzsku. "Nikto k nám však nepríde taký múdry, aby mohol hneď tancovať na vystúpeniach. Darmo predtým pôsobil v inom súbore a je vytancovaný. Kroky sa musí presne naučiť, to je veľmi dôležité." A hoci M. Baloga vie, že je to pre decká poriadna skúška nie len talentu, ale najmä vytrvalosti, iné riešenie nevidí. "Samozrejme, má to aj svoju daň. Neraz sa už stalo, že z piatich prijatých vydržal do konca iba jeden a nie je výnimkou ani to, že odíde práve najtalentovanejší tanečník." Tanečník musí pôsobiť sebavedomo Práve prvé obdobie je pre mnohých sklamaním. Každý totiž na nováčika kričí, strká doňho a on odrazu zistí, že v podstate nič nevie a začne sa hanbiť... "Pre ostatných tanečníkov sa však nemôže skončiť nácvik iba preto, že prišiel niekto nový. Tak by sme sa nikdy nepohli z miesta." No aj keď sa už noví do tanca zapoja, nie je to prechádzka ružovou záhradou. Tanečník musí na pódiu pôsobiť sebavedomo a tu neraz nastáva veľký vnútorný boj. Najmä ak 16-ročné chlapča dostane za partnerku o 10 rokov staršiu a skúsenejšiu kolegyňu. "Ak je v páre starší chlapec, je to fajn. On totiž dievča vedie, mnohému ju priučí. Mladší chlapci sa však pred dospelými ženami obvykle hanbia, nedokážu sa im pozerať ani do očí," hovorí pán Baloga. Jeho tanečnícke začiatky sa spájajú aj s bývalou československou miss Alžbetou Štrkulovou-Šebovou. "Dodnes si pamätám, že aj ja som mal problémy dívať sa jej do očí. A vtedy som vymyslel fintu, ktorú dnes učím mladých, ktorým vždy vravím - nemusíš sa jej pozerať priamo do očí, stačí ak sa budeš pozerať tým smerom, zameraj sa jej trebárs na uši." Veľkou skúškou sebavedomia je aj prejsť sa sám po sále, keď sa ostatní prizerajú. "Kým cvičia všetci spolu, je to v pohode, ale keď sa majú prejsť sami, je to pre mnohých veľký problém. S tým sa však musia vyporiadať." Každý potlesk je ako droga Každý vytrvalý súborista vám povie, že aj napriek toľkej námahe to stojí za to. Pri prvom väčšom úspechu sú už totiž zabudnuté všetky slzy sklamania. A uznaní i odmien si čarničiari za tie roky užili dosýta. "Hoci sme držiteľmi najvyššieho štátneho vyznamenania či bronzovej reťaze z festivalu vo francúzskom Dione, asi najviac ma potešila veta, ktorú vyslovil starosta anglického mestečka Milton Keynes. Ten pred všetkými ostatnými súbormi o nás vyhlásil, že účinkovanie Čarnice v M. Keynes bolo to najkrajšie, čo tam počas svojho starostovania zažil. To sú okamihy, na ktoré sa nezabúda." Drogou pre folkloristov je aj potlesk. "Môžete absolvovať dvojhodinové vystúpenie, na ktorom schudnete dve kilá, ste úplne mokrý od potu, ale keď publikum začne tlieskať, pridáte záverečný tanec. A keď neprestáva, zatancujete ho ešte raz a znovu a znovu a odrazu si uvedomíte, že by ste celý ten program s radosťou odtancovali ešte raz. A to iba preto, že vám ľudia tlieskajú." Nie všetko je ideálne Vo folklórnych súboroch nie sú ojedinelým zjavom partnerské vzťahy. "Možno je ich tak veľa práve preto, že sa tu stretávajú ľudia so spoločným záujmom, ktorí trávia spoločne veľa času," premýšľa umelecký šéf, ktorý si sám našiel manželku v Čarnici a rovnako aj ich dcéra, ktorá sa so svojím manželom spoznala ešte v Čarničke a po dlhoročnom vzťahu sa zaňho vydala. No nie vždy to musí dopadnúť takto ideálne... Neraz sa stane, že sa situácia dramaticky zamieša. "Potom vznikajú situácie, že dievča plače v jednom rohu a chlapec príde úplne nacenganý," usmieva sa M. Baloga, ktorý je však rád, že tieto situácie nikdy nekončia dramaticky. "Obyčajne sa to v kolektíve utrasie a neraz končí úsmevne." Kým sa však takýto rozídenci dokážu nad vec povzniesť, musí ich choreograf ´rozobrať´. "Takýto pár nenechávame spolu tancovať. Darmo by sme totiž od nich potom chceli, aby zachovali výraz." Súboristi ako jedna rodina ´Súboristi´, ako sa sami členovia folklórnych súborov nazývajú, sa nestretávajú iba počas povinných nácvikov. Ich cesty sa pretínajú aj vo voľnom čase. "Už niekoľko rokov trávime spolu Silvestra a Nový rok," hovorí M. Baloga, ktorý má rád aj novembrové Košické folklórne dni, na ktorých sa stretávajú folkloristi z najrôznejších súborov. "Je to spoločensko-športové podujatie, ktoré si medzičasom získalo takú popularitu, že prerástlo rámec Košíc." Ako tvrdí umelecký šéf Čarnice, mladí súboristi sa od ostatnej mládeže nelíšia tým, že by od rána do večera počúvali iba ľudovky. "Sú to mladí, ktorí sa rovnako ako ostatní zaujímajú o súčasné trendy i o muziku, ktorá teraz letí. Neraz sa stane, že sa nám budova otriasa pod náporom housu alebo tvrdého rocku. No odlišujú sa tým, že majú hobby, ktorému venujú všetok voľný čas a že sa obohacujú o všetko to krásne, čo folklór ponúka."